Úvahy na všetky témy

John išiel cez jednu z chodieb hradu. Bola chladná a osvetľovalo ju iba niekoľko faklí. Ich plamene vrhali na steny mystické tancujúce tiene. Po niekoľkých metroch zastal pri honosných drevených dverách, boli v nich vytesané podoby prírodných krás. Malý vodopád v hustom lese, v ktorom bolo pomedzi stromy vidno obrysy zveriny. John na chvíľu zastal so zdvihnutou rukou. „Čo tu chceš?“ ozvalo spoza neho. John sa ani neotočil „Priniesol som ti jedlo.“ Dodal chladno. „Ďakujem.“ Odvetila Forecia a vzala si podnos z jeho ľavej ruky. Otvorila dvere do izby, no keď ich zatvárala zastala. Pozrela pomaly na Johna ktorý sa zatiaľ ani nepohol. „Chceš ísť dnu?“ jej otázka ho zaskočila. Neveriacky na ňu pozrel. Jej havranie vlasy sa jej vlnili až k lopatkám. Jej nežná tvár ostro kontrastovala z jej strohými šatami ktoré dodávali pocit, že je vždy pripravená na boj. Jej nádherné zelené oči jej dodávali exotický výraz. Jej šaty nádherne zvýrazňovali jej nádhernú postavu. „Potrebujem sa s niekým porozprávať.“ Odvetila ticho a pozrela sa na zem. John chytil dvere a pootvoril ich aby mohol vojsť. Forecia sa otočila položila podnos z jedlom na stôl a postavila sa k dverám na balkón. „Ako ste ju našli?“ opýtala sa Forecia po chvíli. „Zranenú a v bezvedomý. Mali ju v zajatí niekoľký Marioti.“ Odvetil John a zostal stáť v strede izby. „Prečo si jej pomohol?“ opýtala sa no tento krát sa mu otočila čelom. „Máš ju rada a aj tak sa k nej správaš akoby bola na obtiaž?“ Chladne dodal John a no nečakal na odpoveď. Chytil si ruky za chrbtom a podišiel vedľa nej k oknu. Forecia sa na neho pozerala z údivom a pohŕdaním zároveň. „A ty Máriusa nemáš rád?“ opýtala sa ho z náznakom hnevu v hlase. John sa ani nepohol. Prvý krát v živote nevedel čo povedať. Jej poznámka mu vyrazila dych. Nikto ho nikdy nedostal v slovnej prestrelke. Forecia zjavne potešená jeho mlčaním sa otočila k dverám a otvorila ich. Pomaly vyšla na balkón a oprela sa o zábradlie. John sa pomaly pohol k nej. Čo je to so mnou? Pýtal sa sám seba, hoci odpoveď sa mu hrnula v hlave nepripúšťal si ju. Postavil sa blízko k zábradliu. Forecia sa neho pozrela: „Tak prečo si jej pomohol?“ John sa pozrel na hviezdy a začal: „Nechcel som jej pomôcť.“ Forecia sa naňho pozrela z otvorenými ústami no John si ju nevšímal a pokračoval. „Zachránil som ju lebo sa do toho začal miešať môj brat. No nechcelo sa mi ísť s ňou až tu, no Márius sa do Castie zamiloval a tvrdo trval na tom, že jej pomôže za každú cenu! Nemohol som ich nehať ísť samých, vedel som, že po nej pôjdu. A Márius no moc by s nimi asi neurobil.“ „A ty hej?“ Uštipačne sa ho opýtala Forecia. „John sa na ňu pozrel s tradičným pohŕdavým pohľadom. „Ale no len sa netvár na drsňáka.“ Odbila ho Forecia a usmiala sa. John sa len pousmial. Otočil sa k Forecii chrbtom a podal: „Už som tu dlho.“ A pobral sa na odchod. Forecia sa len otočila k nemu s nesúhlasom v tvári no nemala odvahu ho zastavovať. John vy šiel z jej komnát a pobral sa späť do hlavnej sály.