Úvahy na všetky témy

Márius stál na vydláždenom námestí. Bolo určené pre tréning mladých mágov. Celú podlahu tvorili jednoduché ornamenty tvorené z malých kamenných kociek. Po jej krajoch boli vysoké stĺpy na ktorých boli ornamenty rôznych prírodných javov a vyvolávali v Máriusovi zmiešané pocity. Trochu nechápal ich využitie keďže držali len malý kamenný pás nad sebou. Márius bol celý nesvoj keďže sa tu mal stretnúť z jedným z hlavných majstrov kráľových dvorných mágov ktorý bol zároveň jeden z členov čarodejnej rady starších. Načo tu vôbec som? Pýtal sa Márius sám seba. Už mu bolo dlho nepokojne poskakoval z nohy na nohu a najradšej by sa otočil a išiel ďalej blúdiť jednotvárnymi chodbami hradu. Hlavný mág prišiel takmer nečujne z vedľajšieho vchodu do kolosea. Tesne v závese za ním išla neznáma postava v plášti. Márius sa zamračil v snahe spoznať ďalšieho člena ich stretnutia no mág ho prerušil slovami: „Zdá sa že si nedočkavý, si tu skoro.“ Márius len sklopil oči no stále mu v hlave vŕtalo kto je tá postava. „Ani nie pane,“ povedal stroho, „len som vás nechcel nehať čakať.“ Pravda však bola taká, že Márius nemal čo robiť a tak prišiel na stretnutie o viac ako hodinu dopredu. „No ako myslíš.“ Dodal mág s miernym úsmevom. Postavil sa oproti Máriusovi a neznáma postava ostala stáť obďaleč. Vodopád ktorý padal po jednej zo stien kolosea príjemne osviežoval vzduch. Niekoľko diamantov ktoré mali zobrazovať oči zvierat vytesaných do stien a stĺpov jemne začali žiariť. Márius si zrazu začal uvedomovať, že sa cíti nesmierne šťastný. Pozeral veselo okolo seba a užíval si jasný deň, kochal sa spevom vtákov a zurčaním vody. Jemné konáriky viniča sa začali akoby načahovať k jeho rukám. Čo sa to deje? S neuveriteľným údivom no pri tom v akomsi tranze rozmýšľal Márius. Počkať! Pozrel priamo na mága oproti nemu ktorý mal zavreté oči a niečo odriekal. Obloha sa zatiahla a vtáky stíchli vinič oťažel a jeho nové výhonky ktoré už skoro dosiahli úroveň Máriusových rúk vyschli. Čo chce? Z hnevom v očiach sa pýtal Márius sám seba. Mág vyzeral ako na púšti. Po krku a čele mu stekal pod aj keď sa okolitý vzduch ochladil. Mal stále zavreté oči no jeho tvár už nebola vyrovnaná. Tentoraz bola zvraštená, obočie sa mu spojilo do súvislej priamky a na čele mu vystúpili vrásky. Jeho krk pokrývali navreté žilky. „Prestaňte!“ skríkla neznáma postava. Máriusovi jej hlas niekoho pripomínal no nevedel si spomenúť. Vtom sa v ňom niečo pohlo, akoby ho začal ovládať niekto iný. Jeho vedomie akoby sa utiahlo hlboko do jeho vnútra a len bezmocne pozoroval čo sa deje okolo. Mág otvoril oči a pozrel na Máriusa. Ten stál zhrbený a ruky mu voľne viseli pri tele. „Pane čo...“ „Presne ako som čakal.“ Prerušil neznámu postavu mág. „Je to on.“ Z jeho tváre sa nedalo vyčítať či sa teší zo svojho objavu, alebo ho znepokojuje. Znovu zmraštil čelo a vzduch okolo neho sa zachvel. Márius sa pomaly pohol. Vyzeralo to skôr akoby skúšal ako funguje jeho telo. Pomaly hýbal nohami, rukami.... Nakoniec zodvihol prudko hlavu a zahľadel sa na súpera. Jeho oči sa zmenili už nemali klasickú hnedú farbu ale boli čisto modré. Uškrnul sa na mága a chrapľavým hlasom dodal: „Ó ďakujem tak dlho som bol v ňom uväznení, že som ani nečakal, že sa dostanem von.“ Jeho úškľabok sa ešte zväčšil. „Ako som si myslel.“ Dodal potichu mág a zopol pred seba ruky.