Úvahy na všetky témy

John celú noc sníval o neznámych bytostiach s brehu rieky. Čo to bolo? Prečo to tu bolo....premýšľal ráno. Sú nebezpečný? Čo ak zaútočia na Máriusa a Castiu? Myšlienky mu prúdili v mysli. Ráno bolo chladné, zem pod jeho chrbtom bola vlhká a chladný vzduch prezrádzal, že vrcholky hôr už pokryl sneh. John sa započúval do šumu stromov a jeho myseľ sa ukľudnila. Pomaly vstal zbalil si veci. Vytiahol z vaku mapu no takže teraz sa sever preletelo mu hlavou. Pozrel sa približne na správny smer cesty. Vzdychol si a vykročil na cestu. Deň bol dlhý, no chladné počasie vyčerpávalo omnoho viac. Do pár dní by som sa mal dostať na planiny Multus. Povzbudil sa v duchu, vybral malé závetrie a začal si zbierať drevo na oheň. Pri odchode z Amelinho domu si myslel, že mu samota prospeje, ale na Castiu a aj Máriusa si zvykol a teraz mu začali chýbať. Oheň už horel a malý králik z neďalekého húštia príjemne rozvoniaval po okolí. John pomaly driemal unavený z cesty. Z jeho driemot ho vytrhol neznámi zvuk. Otvoril oči a srdce sa mu divoko rozbúchalo. Okolo sa nič ani nepohlo, oheň ďalej pukal a les šumel. John si znova príjemne ľahol. No v tom mu v hlave blysol obraz neznámych tvorov z brehu a znovu sa posadil. Tentoraz mu srdce búchalo omnoho silnejšie. Ticho... preletelo mu hlavou. Les bol úplne tichý ako pred útokom Mariotov v lese. Pomaly vytiahol meč pripravený k boju. V neďalekom húští niečo zašušťalo. Tak poď.... tak poď... opakoval si v mysli. No na jeho veľké prekvapenie z húštia vyletel malý vtáčik. „No ty si ma ale nastrašil.“ Povedal nahlas a sadol si. Pozrel sa na druhú stranu ohňa a stuhol od strachu. Oproti nemu sedel muž a okolo neho stály dva zvláštne tvory z brehu. John ani nedýchal Mám bojovať alebo radšej sedieť? Kto sú? Čo chcú?? Vírilo mu v hlave. Muž akoby počul jeho myšlienky pozrel na Johna. John chytil rukoväť meča oveľa pevnejšie no muž ho zastavil pohľadom: „Keby sme ti chceli ublížiť tak to už spravíme. Nebude ti vadiť ak použijem tvoj oheň?“ dodal no nečakal na odpoveď načiahol sa nad oheň a zavesil sa železnú tyč kus mäsa. Jeho sprievodcovia sa posadali okolo ohniska a ku svojim nohám naukladali suché drevo ktoré držali v rukách. Použili uhlíky z Johnovho ohňa a začali opekať veľké kusy diviny. John sa stále ani nepohol poriadne si ani nevšímal obrovských vlčích mužov. Svoj zrak upieral na človeka ktorý sedel pred ním. Črty jeho tváre boli ostré a pri tom ladné, jeho oči sa veľmi podobali očiam vlkov no boli žiarivo modré, že až svietili z tmavej tváre. Vlasi mal hnedé ostrihané nakrátko. Jeho krk bol mohutný no pri tom elegantný. Je jasné, že to nie je obyčajný človek. Má drsnú postavu pustovníka no aj tak pôsobí elegantne. Vírilo Johnovi hlavou. „Ak ho neotočíš zhorí ti!“ povedal neznámi muž a ukázal na malého králika ktorý sa opekal nad ohňom. John odtrhol pohľad od nového hosťa a otočil svoju večeru. „No ak si sa už dosť vynadíval rád by som sa predstavil.“ Prekvapil ho cudzinec a vstal od ohňa. John urobil to isté no jedným okom sledoval vlčích mužov či ho neohrozia ak sa priblíži k ich veliteľovi, no tí boli plne zamestnaný svojou večerou. „Volám sa Mensis.“ Odvetil muž a podal Johnovi ruku. „John“ priškrteným hlasom odvetil chlapec a sadol si k ohňu. Chvíľu mlčky sedeli, no John to už nevydržal a opýtal sa: „Vás som videl pred dvoma dňami neďaleko pri brehu rieky?“ Mensis na chvíľu prestal jesť, potom s kľudom dojedol posledné sústo diviny a odvetil: „Ak myslíš takú menšiu tlupu Perennisov tak áno.“ „Perennisov?“ nechápavo odvetil John. Mensis ukázal na tvory za svojim chrbtom. "Perennis znamená to večný. Tak sa hovorí ich druhu.“ „Ich?“ skočil mu do reči John. „Vyzerám snáď ako oni??“ odvetil Mensis no nečakal odpoveď a pustil sa ďalej do jedla. John chvíľu nad nie čim uvažoval a znovu sa opýtal: „Kto ste?? Odkiaľ pochádzate?...“ „Počkaj“ ,prerušil ho Mensis, „ty jedna otázka ja jedna otázka. Platí?“ John len súhlasne prikývol. Čo je to so mnou? Spýtal sa v duchu. Mensis počkal asi minútu a spustil. „Kam smeruješ?“ táto otázka Johna zaskočila Kam smeruješ? Zopakoval si pre seba. Nechce vedieť kto som odkiaľ idem ale kam smerujem. Pokúsil sa upokojiť a nahodiť svoju vážnu tvár ale prítomnosť záhadných Perennisov ho vyvádzala z miery. Nadýchol sa a povedal: „Na planiny Multus.“ V tej chvíli Perenisovia prestali jesť a spýtavo sa pozreli na Mensisa. Ten sa ani nepohol pozoroval Johna spona striešky svojich rúk a keď sa dlho nepohol jeden z vlkov k nemu pristúpil a jemne zavrčal. Mensis sa na neho pozrel a vlci sa znovu pustili do jedla akoby sa nič nestalo. „Takže smeruješ k nám.“ Zaskočil Johna Mensis. John stuhol to on ma volal na tie planiny. To on ma zachránil. Jeho myšlienky mu naplnili celú myseľ a drali sa na povrch. Mal toľko otázok, No Mensis to na ňom asi zbadal lebo ho zastavil pohybom ruky. „Vyspi sa. Premysli si svoje otázky a cestou sa ich môžeš pýtať.“ „Môžem aspoň jednu?“ netrpezlivo sa opýtal John. Musím vedieť či je to on! Musím vedieť či je to Amélin syn. Mensis sa na chlapca chvíľu pozeral a potom ho zaskočil nečakanou odpoveďou. V Johnyho hlave sa rozozvučal známi hlas a jeho myšlienky sa okamžite skľudnili a ustúpili : „Áno to ja som ti vtedy pomohol a áno moja matka je Amélia.“ Hlas sa stiahol Mensis sa mu otočil chrbtom a len dodal : „Skoro ráno vyrážame.“ A už bolo počuť len tichý praskot ohňa. Náhoda, alebo ma celý ten čas sledoval? Sám seba sa opýtal John. No nakoniec si prestal lámať hlavu a poslúchol Mensisovu radu a ľahol si na deku.