Úvahy na všetky témy

Slnko bolo už vysoko keď sa im podarilo zísť z kopca. Prechod smutnými horami im trval iba necelé dva dni čo ich dosť potešilo. Zišli na hradskú a pomalým krokom pokračovali ďalej. Castia išla ako prvá ochutnávala všetky druhy ovocia a rôznych bobúľ ktoré rástli okolo cesty. Márius sa kochal pohľadom na jej ladné pohyby a z nadšením sa rozplýval nad jej nádherným smiechom keď jej rozprával rôzne príbehy. John išiel posledný a netváril sa moc nadšene. Tento krát to však nebolo prejavom jeho chladnej povahy. Vo vzduchu bolo niečo zvláštne. Ostatný si to nevšimli ale v okolí nespievali vtáci a nebolo počuť nič okrem jemného šumu stromov. Niečo más pozoruje! Pomyslel si a pozrel sa ponad plece. Také ticho je tu také ticho. ,,Castia, Márius!“ zvolal. Obaja okamžite pribehli k nemu. ,,čo sa deje?“ pošepky sa opýtal Márius. ,,Počuješ to?“ odvetil John. ,,Čo ? Je tu absolútne ticho!“ nechápavo povedal Márius ,,Však práve.“ Dokončil John a pokračoval v skúmavom pozorovaní okolia. V tej chvíli sa spoza neďalekého stromu vyrútil jeden z Mariotov. ,,Preč.“ Pomedzi zuby povedal John a vytasil meč. Dokáž že si užitočný pomyslel si John a pozrel sa na lesklé ostrie vo svojej ruke. Z lesa sa už rútila celá jednotka Mariotov. Šesť mužov v kožuchoch zvierat, holými hlavami a potetovanými tvárami. Prvý sa vrhol na Johna no ten sa zohol a sekol netvora do brucha. Vytiahol meč z tela útočníka a zapichol ho do brucha druhého z nepriateľov ktorého trafil vo vzduchu ako zoskakoval z malého výbežku nad hradskou. Medzitým sa Márius a Castia skryli za stromami v lese na druhej strane cesty. On ich porazí, on ich porazí. Opakoval si v duchu Márius a pritom sledoval boj. John sekal a uhýbal sa ako najlepšie vedel už mu ostávali posledný dvaja súperi. No aj jeho dlhý boj a cesta zmorili a jeho reflexy sa spomalili. Jeden z netvorov ho zasiahol do pravého ramena John zavil od bolesti chladná a špinavá čepeľ zahnutého meča ho pálila v ramene jeho meč mu spadol na zem. Z ohňom v očiach vytiahol dýku a zabodol ju útočníkovi do srdca. Ten v posledných sekundách života stiahol Johna na zem. Posledný Mariot sa rozbehol k Johnovi ten ho videl len matne. Jed na tej čepeli dol jed pomyslel si John. Jeho telo ho neposlúchalo. No pocítil nepríjemné svrbenie na pravej nohe ťažko sa pozrel na svoj malý tulec s vrhacími nožmi. Jeden sa pomaly vysúval von. Čo to je? John však nemal viac času na uvažovanie netvor stál nad ním a divo jačal. Svet sa akoby zastavil. John cítil neznesiteľný zápach z úst útočníka, všimol si konáre stromov ako tancujú na rozkazy vetra. Cez nohavice cítil vlhkú hlinu ktorá ho chladila na nohe, príjemný vetrík ktorý ho hladil na krku. Zavrel oči Tak takto to skončí? Tak veľa som ešte chcel dokázať. Tak veľa.... „Dostaneš šancu. Vyhľadaj ma Johny vyhľadaj ríšu na planine Multus.“ Hlas v jeho hlave stíchol a on prestal vnímať svoje okolie.