Úvahy na všetky témy

,,Čo mu zase sadlo na nos??“ premýšľal nahlas Márius cestou k Lujzinmu domu. ,,Čo je strachopud?? No asi ťažko, keď zabil tie beštie čo ma napadli.“ V tej chvíli stratil reč, ten pohľad ho úplne ochromil. Pred ním sa vznášal červený kotúč zapadajúceho slnka, ktorý sa pomaly schovával za vrcholky Smutnej Hory ktorá hrala všetkými odtieňmi červenej a odrážal sa na hladine jazera ktoré sa rozliehalo popri ceste. Márius bol ako vo sne zacítil neznámu omamnú vôňu ktorá ho nepustila do reality. Počul jemný šum lesa, na krku cítil jemný jesenný vietor . ,,Márius vnímaš ma??“ s pobavením v hlase sa mu prihovorila Lujza. Chlapec sa dostal späť k sebe a pozrel na bylinkárku. ,,Áno len som uvažoval.“ Povedal s neistým úsmevom. ,,A nad čím?“ pobavene dodala Lujza. Znovu zavial jemný vietor a Márius znovu ucítil tú nádhernú vôňu. Mimovoľne sa pozrel za Lujzu, kde zbadal neznámu postavu. Bola to žena odetá v zelenom plášti a na hlave mala kapucňu takže jej bolo vidno iba prenikavé modré oči. Márius hneď zistil od koho sa nesie tá nádherná vôňa. Lujza si ho všimla a šibalsky povedala. ,,Castia predstavujem ti jedného z tvojich záchrancov Máriusa.“ Dievča podišlo bližšie stiahlo si kapucňu a podalo Máriusovi svoju ruku. On ju prijal s otvorenými ústami. Pred ním sa zjavila nádherná mladá žena. S jej dlhými gaštanovo-hnedými vlasmi sa pohrával vietor. Jej jemne zošikmené oči a tenké obočie jej dodávalo exotický nádych. Jej jemné pery sa zvlnili do žiarivého úsmevu. ,,Volám sa Castia.“ Pobavene povedala kráska ,,Ma.. Márius.“ ledva zo seba vykoktal chlapec. Castia sa naňho usmiala a pobavene po ňom pozrela čo mu vôbec nepomohlo v jeho snahe prísť k zdravému rozumu. ,,Ideme akurát k vám.“ povedala Lujza v snahe pomôcť Máriusovi. ,,To nebude nutné.“ vpadla do situácie Atia ktorá poľahky dobehla syna. ,,Poďme radšej k tebe.“ dodala a pozrela na Lujzu. ,,Nech sa páči.“ povedal Márius a podal šálku čaju Castii. Tá ho prijala s úsmevom. Už bolo ráno a pomaly sa chystali na odchod. ,,Zvládneš to?“ spýtala sa Lujza, keď balila posledné bylinky do plateného vaku. ,,Určite.“ Všetci stuhli a pozreli do dverí bylinkárkinho domu. Stál tam so vztýčenou hlavou John. ,,Čo to je?“ chladne povedal Márius a ukázal na Johnovu pravú ruku v ktorej mal niečo zabalené do kusu látky. ,,Malý pomocníka na nebezpečné cesty.“ Povedal John a rozmotal látku. V jeho rukách sa zjavil meč zastrčený do pochvy. Lujza obratne priskočila k chlapcovi a vzala mu ho z rúk. Vytasila ostrie na ktorom bolo mnoho rún ,,Zvláštny meč príliš tenký a bez záštity." ,,Je to meč bojovníkov z východu.“ úplne kľudne dodal John a vzal si meč späť. Pristúpil ku Castii a povedal : ,,Volám sa John a budem vám robiť osobnú stráž cestou domov.“ ,,Ja som Castia. A bude to pre mňa česť ísť s vami.“ ,povedala a pozrela na Máriusa, ,,oboma.“ Usmiala sa a dopila čaj. ,,Nehraj sa na hrdinu keby prišlo k najhoršiemu ujdeš aj s ňou“ ,povedal rázne John a kývol na Castiu, ,,mňa necháš tak. Je ti to jasné Márius?“ Márius sa pozrel na brata a prvý krát v živote cítil, že si z bratom rozumejú, no nezmohol sa na slová a tak len prikývol. Malá skupinka sa rozlúčila a vydala sa na cestu. ,,Kiež nájdeš pokoj.“ Jemne zašepkala Atia hľadiac na čiernu postavu miznúcu v diaľke. ,,Kiež nájdeš šťastie.“ Dodala a pozrela sa na mladého chlapca ktorý bezstarostne vykračoval vedľa neohrozeného brata. ,,Kiež im sú hviezdy naklonené.“ Poprosila Lujza chytila priateľku za rameno a spolu vošli späť do domu.