Úvahy na všetky témy

,,To si sa s ňou hral až kým neomdlela?" spýtala sa Johna Lujza. Bola to miestna bylinkárka. Mala asi okolo 45 rokov no na svoj vek vyzerala neuveriteľne sviežo. Bola nižšieho vzrastu a mala biele vlasy vždy zviazané do copu. Nosila potrhaný tkaný plášť a ani jej ostatné oblečenie nebolo o nič lepšie. Bola veľmi uznávaná no John k nej ako k jedinej cítil rešpekt lebo mlado vyzerajúca žena mala vždy niečo v rukáve. ,,Ako keby som ja bol s tých." Trpko odvetil John a ďalej hľadel z okna bylinkárkinho okna. ,,Je v bezvedomý asi ju omámili drogou." odvetila a pozrela sa na Johna ,,Bude v poriadku vďaka tebe!" ,,Blbá zhoda náhod." Odvetil John a chystal sa vyjsť z domu. ,,No neostane bez povšimnutia," šibalsky odvetila Lujza. Podišla k nemu a položila mu ruku na rameno, ,,kráľ odmení záchranu svojej dcéry." John na ňu pozrel no v jeho pohľade nebolo prekvapenie ale pohŕdanie: ,,Kráľ?? A čoho? Po smrti pravého kráľa sa ukryl v horách zo strachu a svoj ľud ponechal na pospal osudu." vyšiel no na prahu ešte dodal ,,To nie je kráľ ale zbabelec." Lujza za ním vybehla von: ,,A čo mal asi podľa teba robiť?? Mal sám bojovať proti hordám?? Jeho vojsko nebolo väčšie ako 3000 mužov. Ako mal s týmto bojovať?" John zastal no neotočil sa: ,,Stačí zabiť vodcu a netvory sa zožerú navzájom." Lujza len pokrútila hlavou a nechala ho ísť ,,ach chlapče kiež by to bolo také jednoduché." e ,,Ako jej je??" dobiedzal Márius len ako John prišiel domov. ,,Nevyzvedaj !" zahriakol ho John. ,,Ale pomôžeme jej?" John sa pozrel na matku. Nejavil prekvapenie, že jeho rodina už bola oboznámená z tým čo sa stalo v Lujzinom dome. Lujza bola známa hlavne svojou schopnosťou dohovárať sa diaľku. ,,Prečo?" odvetil chladne no nespúšťal oči z matky. ,,Predsa sme ju zachránili!" nedal sa Márius. John sa pousmial a pozrel na brata: ,,Mi??... No ako myslíš." Odvrkol John a pobral sa do svojej izby. ,,Prosím!" zašepkal Márius ,,Prosím!" Do očí sa mu začali tlačiť slzy. ,,Prosím!" pozrel na brata. ,,Pomôž jej. Ak máš odvahu ak máš aspoň kúsok srdca pomôž jej!!" no to už Márius kričal . ,,Čo ty vieš o srdci, o odvahe?? Ty ktorý večne sedí pri matkinej sukni a sťažuje na všetko? čo už ty vieš o odvahe? Nič! Ak jej pomôžem bude to stáť veľa životov, aby som ju dostal až k jej otcovi. čo ty vieš o smrti?" Márius pozrel na svojho brat, na ktorom prvý krát videl náznak strachu a bolesti. ,,Ja o tom neviem nič. To máš pravdu, no ja aspoň chcem urobiť niečo naozaj dôležité!" Márius vstal a vo dverách dodal: ,,Ostaň si ak chceš ale ja jej pomôžem!" a odišiel. Atia si sadla na stoličku a naznačila Johnovi aby si sadol k nej. Keď tak urobil vzala ho za ruku a pozrela mu hlboko do očí: ,,Johny prosím. Tvoj brat umrie a ty to vieš nedôjde ani na koniec údolia. Nikdy som ťa o nič neprosila, vždy si vedel čo je správne. No teraz robíš chybu, keď tu zostávaš. Ja viem čoho sa bojíš!" toto Johna natoľko prekvapilo, že na jeho tvári sa objavila grimasa znázorňujúca údiv, strach a zároveň rešpekt. Atia vstala od stola a objala si ramená: ,,Pôjdem za Lujzou zíde sa jej pomoc. A ty" ,otočila sa na syna z prísnym výzorom, ,,dúfam stále vieš čo treba robiť." Vo dverách dodala: ,,Môj syn je predurčený na veľkú moc!" s týmito slovami vyšla von. "Môj syn je predurčený na veľkú moc?" Ozývalo sa Johnovi v hlave Ako to myslela? rozhliadol sa okolo seba, bol sám a nevedel čo príde a čo má urobiť. Vložil si tvár do dlaní "Ja viem čoho sa bojíš" Myslela to vážne? Pozrel na dvere. Vie viac ako som si myslel...