Úvahy na všetky témy

John sa z námahou posadil. Celú noc nespal stále uvažoval o Perennisoch. Ako to, že som o nich nikdy nepočul? Uvažoval počas noci Nemyslím, že by boli až taký nenápadní. Celú noc sa len prevaľoval a nedokázal utíšiť svoje myšlienky. „Dúfam, že si sa dobre vyspal.“ Povedal Mensis ktorý už bol zrejme dlhšiu dobu hore. „ áno pane vzhľadom k okolnostiam.“ Odvrkol John a otočil sa k mužovi. Kde sme? Preblyslo mu hlavou. Nachádzali sa na rozľahlej lúke ktorá sa vôbec nepodobala na miesto kde sa včera ukladal spať. Mensis si všimol jeho prekvapenie a povedal.: „Cez noc si nemohol zaspať, a popravde sa ani nečudujem.“ ,pousmial sa, „v prítomnosti Perennisov sa ťažko spí ak nie si na nich zvyknutý. Nakoľko som potreboval niečo vybaviť v Kartine. A mimochodom hovor mi radšej Mistr:“ Dodal, usmial sa a postavil sa oproti slnku. John si vytiahol mapu od Amélie. Kartina bola jedno z najväčších miest, pretože ležala na križovatke hlavných ciest. Hoci bolo kráľovstvo v úplnom rozpade mestám ako Kartina sa darilo. Prosperovali z takýchto čias. Kupci si v nich najímali ochrancov na cestách a skrývali sa v nich pred nebezpečenstvom noci. „Prečo Kartina?“ z neistotou sa opýtal John. Mensis sa na neho pozrel a vzdychol si. : „Chceš pomôcť kráľovi vrátiť sa na trón?“ John zvraštil obočie. Vrátiť? Je predsa sále kráľom či nie? Mensis sa na neho pozrel a keď uvidel jeho prekvapený výraz znovu si povzdychol a dodal.: „Poviem ti to po ceste.“ A počkal kým si John zbalil veci a vydal sa na cestu. „Perennisovia išli na planiny Multus od miesta, kde sme sa stretli.“ ,začal Mensis, „Ja som nás preniesol necelé dve míle od Kartiny, aby sme nevzbudili zbytočnú pozornosť.“ Pozrel na Johna a opýtal sa: „Čo vlastne vieš o napadnutí kráľovstva?“ John sa zamyslel sa spustil: „Asi pred pätnástimi rokmi na nás zaútočili kmene Mariotov zabili starého kráľa a začali pustošiť zem.“ Mensis sa pozrel na kotúč slnka ktorý sa šplhal po oblohe. „To je len časť pravdy.“ povedal , „boje s Mariotmi sa ťahajú už viac ako štyridsať rokov. Starý kráľ Lukas proti nim vytiahol, pretože sa bál, že zaútočia prvý. Bojoval proti nim úspešne dvadsať rokov. No bohužiaľ potom....“ Mensis nedopovedal. Pozrel sa na mohutnú rieku ktorá tiekla popri ceste a vlievala sa do obrovského jazera. Slnko sa pomaly blížilo do najvyššieho bodu na oblohe, chladným vetrom začali poletovať malé vločky a John si všimol, že Márius kráča so silno zavretými očami. Čo sa také stalo? Veď v tom čase mal možno päť rokov. Usudzoval John. Mensis sa pomaly nadýchol a pokračoval: „Po dvadsiatich rokoch, keď už kráľovstvo začalo pociťovať vojnu, sa od západu zdvihol tieň.“ Mensis sa znovu na chvíľu odmlčal. John ticho neprerušoval vedel, že nech sa stalo čokoľvek ak bude Mensisa súriť nič sa nedozvie. Mensis sa pozrel na mladého chlapca a povedal. „Všetci ľudia si myslia to čo ty. Že náš kráľ Honor sa len zbabelo vzdal a ušiel do bezpečia. No jeho otca a aj celú armádu a ver mi neboli v nej len ľudia, rozprášili na prach. Nikto nikdy nevidel osobu ktorá viedla protiútok proti nám. Okrem..“ Mensis sa pomaly otočil na Johna a ten doplnil jeho vetu. „nášho kráľa.“ Mensis súhlasne pokrútil hlavou. „Preto odišiel. Ja o týchto veciach viem preto, lebo mi to môj predchodca ukázal tesne pred smrťou. Bojoval proti tomuto démonovi, no ani on najsilnejší spomedzi ľudí z planín, a to ho rovnako ako aj mňa Perennisovia uznali za svojho vodcu, no nedokázal mu dlho odolávať. Tento nepriateľ slúži svojej kráľovnej ktorá si začlenila našu ríšu k tej svojej. Nikto nevie prečo nás nerozdrvila úplne, no teraz po pätnástich rokoch vďaka tvojej kamarátke Castii sa zdá, že nám svitá nádej.“ John sa pozrel do zeme, Toľko sa toho stalo a nikto o tom nič nevie? A vďaka Castii čo také urobila? „Mistr?“ opýtal sa úctivo John: „Ako do toho zapadá Castia?“ „To ti poviem až v meste.“ Dodal Mensis a ukázal na mesto ktoré za týčilo pred nimi.