Úvahy na všetky témy

Márius hľadel na hviezdy. Boli také jasné a nádherné, že si prestal uvedomovať pálivú bolesť vo svojich nohách. Už tri dni boli na cestách. Oddychovali iba v noci a na poludnie mávali len krátku pauzu, aby sa stihli najesť. Vďaka Johnovej šikovnosti si aspoň večer mohli dať čerstvé mäso, inak by asi jedli iba bobule ktoré našli cestou. Jedno ktoré im nabalila Lujza nebolo zlé, ale tvorili ho rôzne polo husté látky z jej bylín vraj „Nič viac vaše telo nepotrebuje.“ Tvrdila a čo môj žalúdok? Hromžil si v duchu Márius. No teraz mu to bolo jedno bol dosýta najedený diviny, z ohňa sálalo príjemné teplo a čistý horský vzduch mu vyčistil hlavu. Po oblohe preletela padajúca hviezda. ,,Nádhera však?“ ten hlas poznal bola to Castia. ,,Áno.“ Odvetil. ,,Ste skutočne šľachetný, že mi pomáhate.“ Pokračovalo dievča a ľahlo si vedľa Máriusa. Na jej malebnú vôňu si už zvykol no aj tak sa v blízkosti princeznej cítil nesvoj. ,,To nestojí za reč.“ Odvetil. ,,To je John vždy taký chladný?“ opýtala sa Castia. ,,Áno.“ Povedal Márius a na chvíľu zavládlo ticho. Les jemne zašumel pri závane vetra, a drevo v ohni zapraskalo pričom vrhlo na skalu pod ktorou sa utáborili smiešne tiene. ,,Poďme spať. Zajtra nás čaká dlhý deň.“ Potichu povedal Márius a otočil sa ku Castii chrbtom. Keď sa ráno prebudil zistil ako zvyčajne, že John je už dávno hore a jeho deka je už zbalená. Bol nesmierne rád, že jeho brat sa rozhodol ísť s nimi. Nielenže sa cítil bezpečnejšie, ale John niesol aj ich deky a ostatné veci takže on a Castia s ním mohli ľahšie držať krok. No zároveň sa na brata hneval lebo Castia si ho všímala viac ako sa Máriusovi páčilo. Pošúchal si oči a rozhliadol sa okolo seba. Castia už bola tiež hore a pomaly si balila svoju deku. ,,Dobré ráno.“ Pozdravil ju Márius. ,,Dobré.“ Veselo odvetila Castia a uštedrila mu žiarivý úsmev. ,,Ako sa ti spalo?“ pokračoval v otázkach Márius. ,,Vzhľadom na tom, že sme v lese celkom dobre.“ Dodala Castia a vstala. ,,Namiesto toho kecania si radšej švihni!“ zahriakol ho John ktorý sa klasicky zjavil bez toho, že by ho počul prísť. ,,Veď hej.“ Zahundral Márius a začal si baliť veci. ,,Môžeme?“ spýtal sa Márius. A pozrel na brata. John vložil zvyšné veci do plátennej tašky a vyložil si ju na plece. Prišiel k dvojici ktorá vyzerala až príliš oddýchnutá. Pozrel na oboch a povedal: ,,Nech vám tá nálada vydrží čo najdlhšie. Dnes totiž musíme prebrodiť rieku.“ ,,To ako rieku Sĺz?“ z údivom povedal Márius. John sa iba pousmial. ,,Ale to vkročíme na územie Štítonožiek!“ pokračoval v obavách Márius. Štítonožky boli rasa ktorá uznávala Bohyňu Silvu. Bol to národ v ktorom nebolo mnoho mužov nikto nevedel prečo ale ak niekto zazrel štítonožku bola to žena. Žili ako divošky, v absolútnom súlade s prírodou. John pozrel na svojho brata so smiechom v očiach: ,,Snáď sa nebojíš?“ Márius sucho prehltol vedel kam tým mieri vedel, že jeho brat vie o jeho pocitoch z Castie a aj to, že sa snaží vyzerať nebojácne. Pozrel Johnovi priamo do očí a povedal: ..Ja?? Prosím ťa bandy šibnutých ženských?“ a vykročil vpred no jeho telo sa mu triaslo už len z pomyslenia na nebezpečenstvo ktoré ich čakalo. John sa znovu pousmial a jemne pokrútil hlavou. Pozrel sa na Castiu. Tá stála z očami zabodnutými do diaľky jemný vietor sa jej obtrel po pokožke a na krku jej naskočila husia koža. ,,Bude to dobré.“ Upokojil ju John. Ona sa naňho nežne pozrela a vďačne sklopila oči. ,,Tak poďme.“ Dodala a spoločne všetci traja vykročili do nového dňa.